Označovanie predmetov na stope a rozlišovanie predmetov .
Súčasťou práce psa na stope je označovanie predmetov. Buď predmetov psovoda - na vlastnej stope, alebo predmetov kladača. V skúšobnom poriadku ZŠK sa všetky stopy končia predmetom a podľa druhu skúšky je na stope aj ďalší predmet. Z toho sa dá jasne dedukovať, že tento fakt sa dá využiť ako jeden z motivačných faktorov práce psa na stope. Často je počuť psovodov na skúškach, alebo na súťažiach, že pes perfektne sledoval stopu a nestratil pri tom ani jeden bod, ale neoznačil predmety a jeho hodnotenie sa tým pádom posunulo až ku celkovému hodnoteniu - dobrý. Výsledkom je horšie umiestnenie a celkovo nižšie hodnotenie na skúške. Nezáujem alebo nepozornosť, či neochota psa predmety označiť, môže mať viacero príčin. Prvou je nesprávny nácvik a nedôsledný tréning s nízkou úrovňou motivácie. Druhou je nesprávny postup pri nácviku označovania a nesprávne vytvorenie spojitosti vytvorenej s označovaním nájdeného predmetu. V každom prípade ak pes neoznačuje predmety, len vo veľmi málo prípadoch ide o jeho omyl alebo neschopnosť ho registrovať.
Ako postupovať pri nácviku je vždy podmieňované či v budúcnosti budeme od psa žiadať len označovanie predmetov nájdených na stope a zo stopou súvisiacich , alebo budeme od psa chcieť aj prácu pri rozlišovaní predmetov. Ako u skúšok SMP1 a SMP2. Aj keď na stopách sa predmety označujú vždy len pri práci na stope a jej sledovaní, začínať s nácvikom a učením označovania priamo pri sledovaní stopy nie je podľa môjho názoru najrozumnejšou cestou. Ak cvik oddelíme a vytvoríme predpoklad označenia nájdeného predmetu mimo práce na stope, je oveľa praktickejšie, jednoduchšie a schodnejšie preniesť tento návyk na stopu ako ho vytvárať priamo tam. Pre predstavu - pes nám veľmi dobre sleduje stopu, bezchybne vypracuje nášľap, úseky aj lom a neoznačí nám predmet. Následne príde korekcia pri tejto nesprávne vykonanej činnosti a tým pádom sa nám na psa prenáša negatívna skúsenosť aj z celkovej práce na stope.
Začať s označovaním predmetov môžme akonáhle má náš pes zvládnutý cvik ktorým predmet označí alebo ho aportuje. V skúšobnom poriadku sa povoľujú obidva spôsoby a nie sú nijako zvýhodňované. V praxi však je pre psa jednoduchšie označovanie zaujatím polohy. Pes má možnosť pri tom vyprodukovať menej chýb. Predmet sa nesmie hrýzť, nesmie sa s ním hrať, čo v prípade aportovania predmetu je viac pravdepodobné, že sa s tým budeme musieť popasovať. Výhodou aportovania predmetov je však vyššia samotná motivácia bez prídavných príčin a ak na stope používame ako najvyšší motivačný faktor práve aport, je to pre nás výhoda. Samotný začiatok nácviku označovania predmetov a takisto rozlišovania predmetov má prebiehať letmou a nenásilnou hravou formou, ktorá by mala vzbudiť u psa záujem o túto činnosť. Až keď máme dostatočne vypracovaný tento záujem, môžme pristúpiť ku serióznemu nácviku a vytváraniu pevných spojitostí a nepodmienených reflexov vo forme zaujatia polohy pri nájdení veci - predmetu z pachom psovoda, alebo aportovaniu.
Postupnosť výberu predmetov, by sa mala odvíjať od dobre známych vecí pre psa a majú silný pach, až po úplne nenápadné a cudzie predmety ktoré psovod podrží, alebo má u seba len kratučkú chvíľku. Aj keď u predmetov položených na stopy podľa NSP ZŠK sú predmety u osoby ktorá stopu kladie 30minút pred položením stopy. Pes nemá problém odlíšiť aj akýkoľvek predmet ktorý bol takto pachovo implementovaný v omnoho kratšom čase. Na intenzite zanechaného pachu na predmete sa podieľa jednak samotný zdroj pachu ktorý predmet absorbuje, ale aj samotná štruktúra materiálu a povrchu predmetu. Je rozdielna absorbčná schopnosť napríklad u dreva a u gumy alebo textilu. Samozrejmosťou je, že predmet má aj svoj vlastný špecifický pach ktorý daný materiál vyžaruje a rovnako môže byť kontaminovaný aj inými druhmi pachov ktoré obsahoval ešte skôr ako ho vzal kladač ku sebe. Začínajúci psovodi dosť často podceňujú kvalitu a rozlišovaciu schopnosť psieho čuchu a snažia sa zintenzívniť pach predmetov. Alebo ku pachu predmetu im pridať pach potravy čím sledujú zvýšenie pozornosti a snahy predmet objaviť. Nedoporučujem ísť touto cestou a vytvárať si zbytočné prekážky pre budúci výcvik. Bežné predmety ktorých pach pes dôverne pozná, ako je napríklad kúsok koberca, kúsok odevu psovoda a podobne rozhodíme v okolí psa ktorého si držíme pri sebe. Následne zo slovným povelom hľadaj necháme psa postupovať až ku predmetom a pri jeho takmer kontaktovaní sa s predmetom mu dáme povel pre zaujatie polohy. [Polohu ktorú pes zaujíma nesmie v priebehu stopy meniť a psovod ju musí pred vypracovaním stopy nahlásiť rozhodcovi.] Keď pes zaujme polohu nasleduje výrazná pochvala a odmena na základe ktorej sa v psovi vytvára návyk predmet označovať.
Pri rozlišovaní predmetov je postup obdobný avšak už pri nácviku selektujeme pochvalu a odmenu pri označovaní správneho predmetu. K tejto činnosti potrebujeme pomocníka, aj keď to nie je nevyhnutné. Správny návyk sa však vytvára zložitejšie a je potrebná dlhšia práca zo psom. Veľkosť predmetov a ich tvar predpisuje skúšobný poriadok, no pri nácviku môžeme bez obáv používať aj iné druhy materiálov, iných tvarov a veľkostí. Je to len výhodou a v praxi sa nám takýto postup oplatí. Stereotypný návyk na stále tie isté predmety ktoré psovod neustále opakovane používa môže viesť k tomu, že pes nám cudzie predmety na cudzích stopách nebude označovať poprípade ich nebude brať v úvahu. Ako pri každom nácviku aj tu sa musí zachovávať postupnosť od jednoduchšieho ku zložitejšiemu a až po spoľahlivom nacvičení označovania alebo aportovania, spájame tento cvik zo sledovaním stopy. Ak sme postupovali správne a pes označuje predmety pod vplyvom motivácie, bude jeho práca na stope v súvislosti s označovaním spoľahlivá a zbytočne nebudeme musieť na psa negatívne pôsobiť. Ak v priebehu kvalitnej práce urobí chybu pri označení predmetu. Počet predmetov položených na stopu nemusí v tréningu zodpovedať počtu predmetov na stope podľa skúšobného poriadku. Obvzlášť na starých a náročných tréningových stopách si tak vytvárame možnosť korektného ukončenia stopy pred jej reálnym koncom a to tak, že pes nevie že stopa pokračuje ďalej, ale my na základe správneho posúdenia jeho únavy alebo vyčerpanosti radšej nenútime, aby vypracoval celú stopu. Každé neštandardné ukončovanie práce na stope je vždy na škodu pre jeho ďalšie rozhodovanie sa v prípade problémov na stope.